SK HU EN

História

Prvá písomná správa o obci je z roku 1075 a obec sa spomína ako majetok ostrihomského arcibiskupstva v podobe Lenduch, Leduch. Obec až do najnovších čias zostala majetkom ostrihomského arcibiskupstva. R. 1353 sa obec spomína ako Maior, Minor Lendeche. Pôvodné obyvateľstvo nahradili Sikulovia (maď. Székely). Obec ležiaca bokom od hlavnej komunikácia bola vlastne po celý čas svojho trvania vydaná na milosť či nemilosť vojskám dobývajúcim hrad Gymes.


Chotár obce delil na dve časti potok Drevenica: jedna časť patrila do Nitrianskej stolice, druhá časť do Tekovskej stolice. Preto boli obidve časti po stáročia osobitne spravované. V 18. stor. boli zlúčené a celá obec sa začlenila do Nitrianskej stolice, v 19. stor. zasa do Tekovskej stolice. V roku 1777 sa obec uvádza v podobe Ladicze, neskôr Lédecz, Bárslédecz a Ladice. Posledný názov sa zachoval dodnes.
Obyvatelia sa po stáročia okrem poľnohospodárstva zaoberali aj vinohradníctvom, drevorubačstvom v okolitých lesoch a košikárstvom. V Ladiciach bola rozšírená výroba nepálených tehál. Mimoriadne dôležitou inštitúciou obce bola základná katolícka škola, ktorá sa venovala výchove mládeže na vysokej úrovni. So žiakmi a obyvateľstvom jej učitelia nacvičovali divadelné hry, viedli spevokol a šírili kultúru medzi pospolitým obyvateľstvom. Asi aj preto si v obci uvedomili význam zachovania vlastného ľudového dedičstva.

Rímskokatolícky kostol

Občania boli vždy vyznávačmi katolíckej viery a svoj kostol mali v obci už dávno. Pôvodný kostol bol pravdepodobne postavený na konci 13. stor. alebo na začiatku 14. stor. Neskôr bola stavba upravená aj na obranné účely z obavy pred Turkami. Turci kostol v roku 1573 podpálili, zničili a obrancov pobili. Rímskokatolícky kostol Všechsvätých bol opäť postavaný v barokovom slohu, zrenovovaný bol okolo roku 1790, opravy a nová maľba sa datujú na začiatok 20. storočia

Gotický zvon

Najvzácnejšou pamiatkou kostola je gotický zvon s nápisom a letopočtom 1315, ktorý dal vyhotoviť farár Lucas. V období 1. svetovej vojny bol zvon z veže zhodený a mal byť zhabaný ako ostatné, ale pre jeho historickú a umeleckú hodnotu bol zachránený. Dnes je zvon umiestnený na podstavci v kostole.

Lurdská jaskyňa

Obec zdobí viac sakrálnych pamiatok. Do ohradeného múra kostola je vstavaná lurdská jaskyňa zo 60. rokov 20. stor., v ktorej je umiestnená socha lurdskej Panny Márie. V jaskyni je tabula s menami obetí I. a II. svetovej vojny.

Katolícka škola - Múzeum

K areálu rímskokatolíckej fary patrí aj budova starej katolíckej školy. V obci stála škola už asi v 16. storočí. V roku 1800 bola postavená staršia časť so samotnou bočnou budovou. Škola bola v roku 1897 rozšírená štvorosovou prístavbou, ktorá je vyššia ako pôvodná stavba. V školskej budove bol aj byt riaditeľa, v bočnej stavbe boli sklady, byt učiteľa a kancelária riaditeľa. Vyučovanie bolo v objekte zrušené okolo roku 1970, ale neskôr tu bola materská škola. Dnes slúži budova ako múzeum s mnohými historickými pamiatkami.

Ľudová architektúra

V obci sa zachovalo viacero ľudových domov. Dom č.100 z 19. storočia (prvý obr.) je postavený z nepálených tehál, omazaný a obielený. Vchod do domu je zvýrznený žurdom. Obytná časť je trojpriestorová (predná izba, kychyňa, zadná izba). Maštaľ a šopa sú pod spoločnou strechou s podstením. Pôvodná slamenná strecha bola vymenená za škrídľovú. Donedávna stálo v obci niekoľko takýchto domov.

Turecký pamätník

Na dolnom konci obce sa nachádza zvyšok kamenného štvorcového stĺpa, pravdepodobne pamätníka, na ktorom bol vraj osadený liatinový stĺp. Nápis bol nečitateľný už v 2. polovici 19. storočia. Pamätník podľa miestnej povery pochádza z tureckých čias a bol postavený na pamiatku nitrianskeho kanonika a jeho družiny. Na tomto mieste ich zavraždili Turci, ktorí ich zastihli pri ich ceste na vizitáciu do kláštora v Hronskom sv. Beňadiku.

Socha sv. Urbana

Na vinohradníckom kopci na Tekovskej strane sa nachádza kamenná socha sv.Urbana z roku 1834 osadená na vyskom zbiehavom stĺpe. Svätec drží v ľavej ruke knihu, na ktorej je strapec hrozna, v pravej má železný dvojkríž a na hlave kráľovskú korunu.

Cintorín

Ústredný kríž cintorína z ružového mramoru a liatinovým korpusom z roku 1933 dal postaviť ladický Ružencový spolok. Kríž zhotovil kamenár Bencsik zo Zlatých Moraviec. V cintoríne sa nachádza viacero liatinových náhrobníkov a sedem drevených vyrezávaných náhrobkov z 19. storočia.

Hrobka rodiny Turcsányiovcov

V miestnom cintoríne je hrobka rodiny Turcsányiovcov – František Xaver (1797-1859), Jozef (1819-1869). Z tejto rodiny pochádza Matej Turcsányi (1822 Ladice – 1901 Komjatice), katolícky kňaz. Po prijímacích skúškach ho poslali do Emericiána v Bratislave, od r. 1840 bol poslucháčom filozofie v Trnave, teológiu študoval vo Viedni. 15. januára 1847 bol vysvätený, potom sa stal kaplánom v Zlatých Moravciach, od r. 1848 v Pešti Józsefváros. Od r. 1861 sa stal kňazom v Komjaticiach a kanonikom. Turcsányi napísal viacero náboženských a filozofických štúdií, ktoré boli uverejnené v rôznych časopisoch.

Z dejín obce

V chotári obce sa v roku 1950 našiel aureus Valentiána III. (425-455) a črepy rímskej provinciálnej kultúry. Súvislejšie osídlenie dokazuje slovanské kostrové pohrebisko z doby veľkomoravskej, ktoré archeológovia preskúmali v rokoch 1958-1960. Našli sa tu zlomky slovanskej keramiky z 9.-10.stor., zvyšky kovania vedierka a mnoho iných nálezov: bojovníkom v tom čase dávali do hrobustrelky, tulejku, nožík, vedierko s nápojom a jedlom, aby na druhom svete mali čo jesť a piť. Veľmi vzácnym nálezom je slovanský meč z hrobu bojovníka. Počet obyvateľov v tomto okolí vzrástol hlavne v 9. stor. a obyvateľstvo si svoju existenciu zabezpečovalo rozsiahlym klčovaním a vypaľovaním lesov. Tak vzniknuté pole ležalo niekoľko rokov ladom, kým ho nerozorali. Po orbe sa stalo lado (ladzina, lenduch, ludan) novinou. Zrejme tak vzniklo meno obce Ladice. Prvá písomná správa o obci je z roku 1075 a obec sa spomína ako majetok ostrihomského arcibiskupstva v podobe Lenduch, Leduch. Obec až do najnovších čias zostala majetkom ostrihomského arcibiskupstva. V roku 1353 sa obec spomína ako Maior, Minor Lendeche. Pôvodné obyvateľstvo nahradili Sikulovia (maď. Székely; podľa miestnej tradície sa tu často vyskytuje priezvisko Székely). Obec ležiaca bokom od hlavnej komunikácia bola vlastne po celý čas svojho trvania vydaná na milosť či nemilosť vojskám dobývajúcim hrad Jelenec (predtým Gýmeš). Ostrihomský arcibiskup osadil v obci predialistov a Ladice sa dostali pod správu stolice ostrihomských zemanov-predialistov vo Vrábľoch (sídla stolíc boli aj v Juri nad Hronom, Léli a Vojke nad Dunajom). Vinohradníctvo v obci malo tradíciu od nepamäti. V roku 1492 arcibiskup Hippolit získal 23 forintov z predaja ladického vína. V roku 1536 sa v obci spomína mlyn. V roku 1571 tu bolo 30 celých poddanských pozemkov (sessio), želiarov-bezzemkov bolo 42 a v tom istom roku novozámocký kapitán Juraj Ghyczy napísal arcibiskupovi Verancsicsovi, že pri Ladiciach bojovali proti Turkom. V tom čase bol farárom v obci Ladislav. V roku 1573 obec zničili Turci; podľa miestnej tradície sa obyvateľstvo bránilo a ukrývalo v opevnenom kostole. Turci neskôr kostol podpálili, zničili a obrancov pozabíjali. Zachránili sa len tí, ktorí ušli do hôr. V roku 1574 bola obec úplne opustená. Podľa súpisu arcibiskupských majetkov z roku 1594 najväčšie škody spôsobili nemeckí vojaci, ktorí v obci ukoristili dobytok a potraviny za 700 forintov. Obyvatelia museli vydržiavať uhorské vojsko pochodujúce cez Ladice. Tunajšie obyvateľstvo malo ustavičné spory s rodom Forgáchovcov kvôli lesom a pasienkom. Správcovia tunajšieho veľkostatku zaťažovali obyvateľov vysokými dávkami a často aj nezmyselnými rozkazmi. Koncom 16. storočia bol tunajším farárom Gašpar. V roku 1601 mala obec štyri mlyny, (z toho dva farské) a 44 domov. Do opustených domov sa nasťahovali utečenci a tak sa čiastočne opustená dedine zaľudňovala. V roku 1640 vznikla prvá škola a ladickým farárom sa stal asi 30-ročný Ján Rafael.
Chotár obce delil na dve časti potok Drevenica: jedna časť patrila do Nitrianskej stolice, druhá časť do Tekovskej stolice. Preto boli obidve časti po stáročia osobitne spravované. V 18. storočí boli zlúčené a celá obec sa začlenila do Nitrianskej stolice, v 19. storočí zasa do Tekovskej stolice. V okolí obce sa viackrát utáborilo kurucké vojsko. Podľa miestnej tradície František II. Rákoczi po prehratej bitke pri Trenčíne 3.augusta 1708 utekal cez Ladice do kaštieľa v Topoľčiankach a potom do vyhnanstva. Okolo roku 1700 vypukla v obci morová nákaza. V roku 1720 sa v obci uvádza 23 daňovníkov, 2 mlyny a výsek mäsa. V roku 1777 sa obec uvádza v podobe Ladicze, neskôr Lédecz, Bárslédecz a Ladice. Posledný názov sa zachoval dodnes. V roku 1828 mala obec 109 domov a 690 obyvateľov. V rokoch 1855 a 1866 v obci vypukla morová nákaza a značne zdecimovala tunajšie obyvateľstvo. Po roku 1918 sa ráz Ladíc nezmenil. Jej obyvatelia sa po stáročia okrem poľnohospodárstva zaoberali aj vinohradníctvom, drevorubačstvom v okolitých lesoch a košikárstvom. V ladiciach bola rozšírená výroba nepálených tehál. Pozemková reforma arcibiskupského majetku v roku 1924 nevyriešila nedostatok pôdy malých roľníkov a poľnohospodárskych robotníkov. Jej obyvateľstvo si aj naďalej tvrdou prácou dorábalo každodenný chlieb. Mimoriadne dôležitou inštitúciou obce bola základná katolícka škola, ktorá sa venovala výchove mládeže na vysokej úrovni. So žiakmi a obyvateľstvom jej učitelia nacvičovali divadelné hry, viedli spevokol a šírili kultúru medzi pospolitým obyvateľstvom aj knihami. Asi aj preto si v obci uvedomili význam zachovania vlastného ľudového dedičstva. V roku 1938 chotár Ladíc preťala železničná trať Zlaté Moravce - Zbehy. Železničná stanica bola postavená 1 km južne od obce a v roku 1939 tu bol postavený malý liehovar. Podobne ako I. svetová vojna, ani II. Svetová vojna obec priamo nezastihla, ale vyžiadali si viacero obetí z radov obyvateľstva. Po roku 1945 sa tvár obce začala meniť. Po vojne boli rozparcelované veľkostatky a zo zvyšku bol v roku 1949 vytvorený ŠM, v roku 1958 bolo založené JRD. Neskôr boli spevnené cesty, staršie domy sa modernizovali, stavali sa nové domy. V roku 1960 sa začalo so stavbou nového kultúrneho domu. Zlepšilo sa autobusové spojenie s okolím, v roku 1967 sa začalo so stavbou novej základnej školy pre 1.-5. ročník, v roku 1980 sa začala stavba budovy MNV, dnes obecného domu. V roku 1975 bol na miestnom cintoríne postavený nový dom smútku. V roku 1976 bol vybudovaný športový areál. Obec si do dnešných dní zachovala svoj výzor z 2. polovice 19. storočia a zo začiatku 20. storočia. V budúcnosti sa táto črta dá využiť v rámci cestovného ruchu. Veľkým problémom Ladíc je úbytok obyvateľstva. Pre nedostatok pracovných miest v blízkom okolí sa časť mladšej populácie sťahuje za prácou do miest. Zaujímavý je vývoj obyvateľstva: v roku 1869 žilo v obci 685 obyvateľov, v roku 1900 to bolo 776, v roku 1940 už 1300 obyvateľov a ich počet sa aj naďalej zvyšoval. V roku 1948 dosiahol 1063, v roku 1970 až 1107 a v roku 1976 dokonca 1250. Do roku 1996 sa však počet obyvateľstva znížil na 830.